Chlieb

Na skúškach,  v roku 1998 som si „vytiahla“ otázku so zadaním: „Rozvoj pekárstva na Slovensku“. Kto by bol vtedy povedal, že mi pečenie, varenie a jednoducho jedlo  - tak učaruje... 

Hovoria Vám niečo znamenia??? Mne veľa, len im treba riadne načúvať... 

Po pár rokoch som sa s rodinkou presťahovala z mesta na dedinu do rodinného domu, v ktorom sa nachádzalo pár kníh. Starých kníh. Jednou z nich bola aj kniha s názvom „Chlieb“ ( Jozef Dunajovec ). Je jednou z tých, ktoré som si jednoducho musela nechať. (aj som si ňou pomohla pri písaní tohto článku)  A čo na tom, že je dnes už vraj „neaktuálna“? Veď hovorí sa v nej o chlebe . 

Moja babka piekavala domáci chleba veru veľmi často. Vždy bol výborný. Proste to vedela dokonale. A ja ho piekavam tiež. Dokonca každoročne na Vianoce mám zvyk, že vždy sa s chlebom rozdelím a zanesiem aj do susedov. Po toľkých rokoch čo to robím si vraj už nevedia vianočnú kapustnicu bez môjho domáceho chlebíka predstaviť, čo mňa, samozrejme, veľmi teší. 

Predstavujem Vám teda jeho výsosť: CHLIEB 

Chlieb znamená u Slovanov aj zrno aj obilie na koreni. Ak sa ho urodilo na pôde, aj hosťom, ktorí prichádzali s dobrým, ho radi predložili. Dodnes sa vítanie chlebom zachovalo ako najvyššia pocta i pri štátnych návštevách. Roľníctvom odchovaní radi sa pozrú, či hosť prijíma dar s posvätnou úctou. Úcta k chlebu je nedeliteľná, vyžadujeme ju od všetkých na zemeguli.

Tradícia pečenia chleba siaha až do čias osídlenia nášho územia ľuďmi. Dôkazom toho je aj archeologický nález v Devíne. V mestách rozlišovali pekárov podľa toho, či piekli chlieb alebo pečivo, či piekli z tmavej alebo svetlej múky. V domácnostiach sa piekol chlieb zvyčajne raz do týždňa vo väčšom množstve. Bochník vážil 2 – 5 kg. Ľudia si chlieb vysoko vážili. Chlieb sa piekol z otrúb, fazule, neskôr zo pšenice, raže, jačmeňa, prosa a pohánky. ( Dnes je už toľko druhov, že by som ich veru dlho vypisovala...... )

„Niet hrudy zlata, ktorú by nevyvážila skyva chleba!“ Toto staré slovanské príslovie  stručne povedalo všetko. Smutné je, že chlieb sa akosi vytráca zo spoločenskej úcty, že chlieb zovšednel  a že si naň spomenieme len vtedy, keď pre čosi malicherné nie je na našom stole alebo ho ktosi ľahostajní upiekol nezodpovedne.

Ľudia robia víno z hrozna, z uhlia oheň a z bozkov deti. Vodu premieňajú na svetlo a  zrno na chlieb. Ženie ich akási večná túžba, platná pre všetko, čo robia, stoj čo stoj premeniť svoj sen na skutočnosť. Aj chlieb je z tejto ľudskej vyhne túžob. Svet má odveký sen, ktorý sa premieňa na skutočnosť len s veľkými ťažkosťami. Tým snom je chlieb. Prelína sa ako červená niť, začína sa zrnom, ľuďmi, ktorí ho dorábajú a šľachtia, pokračuje mlynskou epopejou ľudstva a končí sa u majstrov vznešeného pekárskeho remesla.  K chlebu a obiliu sa viazalo veľa množstvo múdrostí a prísloví. Už pri sejbe si pripomínali: „Ako zaseješ, tak budeš žať!“ Sejbu ľudia považovali za zázrak. Z obyčajného zrna vážiaceho iba pár stotín gramu vyrástla rastlina, priniesla klas a ak boli bohovia roľníkovi naklonení, rozmnožili jeho bohatstvo a časť úrody mohol skonzumovať. Táto časť sa mi zdala ako osobitné požehnanie. Neodvodzoval ho od svojich pracovitých rúk, ale od božskej milosti. Preto zrno u nás nazývali aj „zbožie“. Vtedy platilo: Ani zrno nazmar. Veru, nesmelo sa po ňom stúpať. Ďalším dôkazom bol aj nález  hlinenej nádoby, mincí a zrna vybágrované pri stavbe priehrady Liptovská Mara. Naša krajina už od nepamäti rodila zrno.

Pšeničné zrno a chlieb. Zrno teda bolo i bude najvzácnejšou surovinou vyprodukovanou na pôde, najväčším darom zeme, strategickým tovarom nad všetky tovary. Zaslúži si to. Zrno je krátko – zrno. Je ako peniaz, ako zlato či striebro, drahé kovy.... .

Ľud si predsa len musí chlebík rozdrobiť podľa chuti. Nazve ho bochníkom, alebo pecňom, no keď je menší, už to nie je bochník, ale bochnica, a keď je ešte menší, povedzme zo zvyšku chlebového cesta, je to poplanúch, poplameník, postruheň, posúch alebo osúch čiže poškrabok. Ten sa upečie najskôr aj sa musí najskôr vytiahnuť z pece. ( na Považí, v Bystrici mal jeden pán na chate pec spoločne s jeho susedom  a piekli v ňom – chlieb! ) Ach, moja rodná Považská :D Bohužiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, kto boli títo páni...  Piekli kysnutý i nekysnutý osúch..... Nedá sa vraj povedať, ktorý bol lepší...

Osúch zostal osúchom dve tisícročia. Kto vie, aký bol pôvodný recept? Veď recept šiel od roľníka k roľníkovi a každý si ho mohol prispôsobiť svojej chuti.... možno niekto pridal kus slaninky, lesného ovocia..... ( teda vieme že sa dá konzumovať aj na slano aj na sladko ). Základ však zostáva rovnaký: Múka, soľ, voda a stačí vám horúci kameň či lesná pahreba.....  

Ľudia v dobrých rokoch a keď sa z času na čas lepšie dýchalo na dedine vymysleli všakovaké iné dobroty z múky, že by jeden oči otváral. Napríklad mrváne. V každom kraji mali svoje osobité „ krajové koláče“  a mali ich pekne rozdelené podľa roku. Na Vianoce sa piekla Vianočka, na Jána svätojánsky chlieb, na Veľkú noc koláč s motívom jari alebo pastiera. Okrem toho býval aj osobitný pastiersky chlieb, ktorý sa dával pastierovi, keď vyháňal kravy a bačovi, keď začal redik. Bol aj oberačkový chlieb s viničovým listom, aj žatevný tzv. „nový chlieb“ ,ktorý mal v strede klásočky. Keď sa kapusta zberala, piekli sa kapustníky. A keď sa ktosi v dome narodil? Vtedy sa upiekol radostník. Náš ľud teda chlebom vyjadroval svoje city, pohostinnosť, lásku, oddanosť. Dokonca keď nevesta prišla do domu muža s perinami, privítali ju osobitne pre ňu upečených chlebom vyzdobeným srdiečkom....

Každý národ má svoj typický chlebík. Bulhari čierny, podobne ako Rusi. Maďarský chlieb sa veľmi podobá nášmu južanskému..... V Chorvátsku je chlebík niečo ako náš sendvič....

 .... a len ja môžem byť tak trafená, že na dovolenke v Chorvátsku ( mimochodom úúúúplne úúúžasným „domácim“ čo nás ubytovali a úžasne hostili )  upečiem slovenský domáci chlieb. 

O chlebíku sa dá toho tooooooooľko napísať........ až sa mi skončiť nechce.... a tak možno o chlebíku opäť niekedy nabudúce.....  ja sa budem určite tešiť!  

P.S: A hoci sa chlieb údajne vytráca z dnešného jedálneho lístka, mňa nikdy neomrzí. A veľmi si vážim pekárov, ktorí robia všetko preto ( zväčša celú noc ), aby sme my  mali na stole každé ráno to najčerstvejšie z ich tvorby! Mňam!