Venovanie

Ani neviem ako začať. Snáď takto: Hneď mi bolo jasné, že tento môj blog musím niekomu venovať. A komu inému než mojej skvelej „jablonovskej“ babke? Volá sa Jozefínka, dnes má už časom zvráskavenú tvár, ale aj to patrí k životu a jej jedlá sú pre mňa nezabudnuteľné. A tie vône..... Veľa z pečenia čo viem, viem práve od nej. Keď som bola malá, trávili sme u nej veľa času. Skoro každý víkend, všetky prázdniny. Vždy som sa tešila čo všetko pre nás prichystala ( samozrejme už vtedy sa to týkalo - ako inak: jedla ). Vyrastala som na „dedinskej“ a jednoduchej strave, nad ktorou mnohí v dnešnej dobe pokrčia nosom alebo povedia „fuj“. Ja nie. Dodnes mám rada veľa jednoduchých, starých jedál a doteraz ma veľmi fascinuje, ako staršia generácia dokázala všetko využiť a zužitkovať. Milujem babkine rozprávanie ako bolo kedysi... Úprimne? Ja si to môžem akurát tak predstaviť a obdivovať ju ako to zvládla. Je skvelá. Občas síce uhundraná a hundrala teda veľa, hlavne vtedy, ak som jej chcela pomáhať s miesením cesta – vždy jej totiž zázračne mizlo. Frflala aj vtedy, ak som jej išla pomáhať vykrajovať napríklad šišky – vraj sa to musí presne vedľa seba, aby nezostávali veľké zbytky a aby sa cesto zbytočne nepremiesavalo a domáce rezance sa museli vymiesiť do rovnakých bochníkov a rovnako krájať.... Keď zavriem oči, predstavím si ju v „lentilkovej“ zástere, s rukami od múky a jej veta : „Kde sme my dve tam sme najšikovnejšie, nikeho iného nám netreba „ je pre mňa nesmrteľná!