"Ako si to dokázala ?"

Veľmi často dostávam otázku ( hlavne pri 3D tortičkách ), ako som to dokázala urobiť. Pravdu povediac: neviem.

Som kreatívna osôbka, ktorá musí stále niečo vymýšľať a keď sa dá, aj vytvárať. Je jedno, čoho sa to týka. Mojou slabosťou je samozrejme kuchyňa, ale bavia ma aj mnohé iné kreatívne činnosti. A práve od toho sa odvíja tento môj sladký koníček.

Začala by som kreslením a modelovaním. Keď som bola malá, často sme trávili prázdniny u babky a dedka. Babka bola ( a je ) najlepšou kuchárkou pod slnkom. Moja mama varí tiež veľmi dobre, ale povedzme si úprimne: babkina kuchyňa je len babkina kuchyňa. A tu sa to celé začalo...

Keď mala babka chvíľu čas a my sme pojedli všetko čo pred nás predložila, vytiahla papier a kreslila nám. Dodnes si pamätám tú jej kačičku z ozdobnej číslice dva, ktorú nám jedným ťahom často kreslievala. Alebo ako sa hrali „fazuľky“. Stačil len papier, ceruzka a dva druhy fazule. A hybaj buď dať ovečky do košiara, alebo ak nestihnú, vlk ich zaručene spapá. Dodnes má aj krásne úhľadné písmo, čo na nej obdivujem.

Dedko sedával za stolom. Nedovolil nám hrávať karty, ani Čierneho Petra. Vždy, keď sme si z hračkárstva (ja si pamätám ešte to „na rohu“ na Bytčianskom námestí – dnes tam už nie je ani ten roh, ani hračkárstvo) priniesli napríklad plastelínu, hneď nám modeloval. Vedel psíka, mačičku, ovečku, slimáka..... Akosi mi to utkvelo v pamäti. A to je to, čo si pamätám a vlastne sa vďaka tomu ani nehnevám, že nám zakazoval hrávať karty. Dedko bol aj skvelý včelár. Mal včielky v takej búde za domom. Chodili sme ich sledovať a veľmi sme plakali keď nás nejaká poštípala. Dedko sa štípancov nebál. Bol na ne zvyknutý. Vždy s jedným ujom stáčali med a ja som ( pochopiteľne ) vždy zavadzala. Nevedela som sa dočkať toho sladkého „zlata“, čo včielky vyrábajú.  Vždy nás ale najskôr ponúkol tzv. „medovými žuvačkami“. Dodnes neviem presný názov, ale my deti sme to tak volali.

V prvom ročníku na ZŠ sa mi na výtvarnej výchove podarilo nakresliť strom. Kreslili sme vonku a ja som ten strom nakreslila uhlíkom. Pani učiteľka mi zaň dala jednotku a obrázok dala na výstavku, na nástenku. Bola som naň nesmierne pyšná.

Každý rok cez leto prišiel aj ujo Vinco z Bardejova s rodinou. Stále niečo kreslil, maľoval, modeloval. Jedno leto mi doniesol celý set farbičiek. Taký veľký: s tuhovými pastelkami, kriedovými pastelkami – vo všemožných odtieňoch. Taký veľký, ako pre ozajstných maliarov. A ja som to leto kreslila a kreslila a kreslila... Ujo je maliar a sochár. Je učiteľ a v mnohých prípadoch aj ilustrátor. Jednoducho, korene sa nezaprú.

Musím spomenúť aj tetu Helu. Je takým mojim „ priateľom na telefóne “, hlavne čo sa pečenia týka. Veľa viem od nej. Veľa ma naučila. Vždy som obdivovala ako pečie ( a varí – kedysi bola kuchárkou v škôlke, do ktorej som chodila aj ja ).

Dôležitou osôbkou je samozrejme moja mama. Viac ju ale spomeniem v súvislosti s písaním básní. Tie dokáže napísať behom niekoľkých minút a to aj také, ktoré vám proste „ušije“ na mieru. Keď už sme pri tom písaní: aj môj bratranec Peťo ( mimochodom syn uja maliara ) je spisovateľ.

A ja? Asi sú to gény a ja som zmesou toho všetkého... A ako som to dokázala? Stále neviem.