Kráčal v zelenom kabáte siahajúci ku kolenám, podopierajúc sa o dlhú sekerku s kovovým hrotom a v druhej ruke dlhou palicou. Na nohách čižmy. Šedivé vlasy mu tancovali v melódii vetra pod šiltovkou. Svojou rýchlou chôdzou som ho dobehla. Tiež s palicami v rukách.

A tak sa začala naša spoločná prechádzka. Druhá. Prvú sme "absolvovali" s jeho vnučkou niekedy pred pár rokmi...

Teraz sme kráčali opäť tou cestou do kopca. Pomaly. Pozná všetky časti lúk, pasienkov a lesov. Rozhovoril sa o nich. O príbehoch, o ľuďoch, o živote. Sneh vŕzga pod našimi krokmi, palice sa doň zabárajú tiež. Na prvom kopci, tam, kde začína stromovým lemom ďalší pasienok zrazu zastane a obzrie sa späť. Palicou ukazuje kde sa kedysi lámal kameň, popisuje kto tam vtedy pracoval. Ako ten, čo mal na starosti výbušniny ich mal skryté doma pod posteľou. Kedysi... dávno. Ako ľudia pracovali na poliach, ako chodievali s kravským záprahom na ďalší kopec do lesa zhrabávať lístie. Aj o tom, ako museli ľudia odvádzať zo svojej úrody, aj z toho čo dochovali. 

Ukázal mi miesta, kde má záhrady. Rozprával o stromoch, ktoré teraz nemajú lístie. O starej borievke, ktorej plody sú veľké ako slivky. O tom, ako zasadil viac ako 20 orechov, no ujal sa jeden. O tom, ako sa každý rok príroda zobúdza. O tom, ako si pamätá Súľovské skaly. Vraj sú rokmi menej "kamenné". Rokmi náletových drevín takto zarástli. Zaspomínal aj na vyučovanie v prírode a na svojich žiakov. O tom, ako je najlepšie učiť "v teréne". Aj o tom, ako je dnes viac kníh ako ich čitateľov. Na ceste späť o tom, ako život rýchlo beží. A aj o tom, ako je dôležité robiť to, čo nás baví. Tak, ako sa to snažím robiť ja. Vraj to mám v sebe. 

V zelenom kabáte čo na sebe nosí, na hlave šediny času prezradia veľa a čižmy pamätajúce si všetky jeho kroky... 

Najlepším učiteľom je však život sám.