Niekedy, aby bol človek šťastný, stačí mu málo.

Mňa poteší aj pekná správa. Napríklad taká, akú som čítala včera. Od Zuzky.

Opäť by som sa vrátila k spomienkam.  Budem sa tešiť, ak si spolu so mnou zaspomínate. Ja sama sa veľmi rada vraciam ku spomienkam. Veď nie nadarmo som typická račica.

Odkedy som mamou ( a rôčky nekompromisne utekajú ), tým viac a častejšie sa vraciam k spomienkam. Hlavne vtedy, ak si deti zo mňa spravia „vývrtku“. A vytočiť ma teda vedia.

Nuž, som rada, že som vyrastala bez tých všakovakých vymožeností ako je net, sociálne siete a milión televíznych programov. Najčastejšia veta mojich dvoch menších ratolestí znie: „Keď ja sa nudííííím...“. Rozmýšľam, kedy som sa nudila ja... Asi nikdy. Asi som proste nemala kedy. Nie je to o tom, že by som sa pre pomoc mame išla pretrhnúť... Skôr o tom, že hneď a vždy ako sa dalo, pleštila som tašku do kúta a išla som von. Za kamarátmi. Moja sociálna sieť bola vonku. Na tých skalných kamarátov spomínam dodnes. A veľmi rada.

Aké pekné je zaspomínať si, nakuknúť do zabudnutých chvíľ... Možno preto, že je to tak – dávno.

Spomínam na čerešne na Vŕšku, na „hlinenú“ kuchyňu vytvorenú z odkopaného kopca kliny pri ceste. Na chov slimákov u kamarátky na záhrade jej rodičov. Na skákanie cez švihadlo, či skákanie cez gumu. A keď sme boli len dve, aj kovová popolnica bola našou kamarátkou. Na bedminton a vybíjanú, kedy košíček aj lopta končili na cudzom pozemku. Na nápisy písané kriedou po zemi i stenách domu. Na skrývačky. Na stretnutia pri lipe, ktorá tam už nie je.  O nekonečných debatách ( aj o láskach a sklamaniach ) a prechádzkach. Na hojdačku v lese. Na list písaný rukou a v nej veta: „Už máš iné kamarátky...“  Nie ťuknutie a zaslanie smutného smajlíka, či vymazanie z priateľov na sociálnej sieti. Skutočne obyčajný ( ale od srdca ) rukou písaný list. ( dodnes ho mám ) Na nakreslený monokel očnými tieňmi, či promenáda v maminých opätkových topánkach. Na papierové vystrihovačky. Na domácu výrobu cukrovej vaty. Na pečené buchty nielen u mojej babky ( aj Evkina babka ich vedela úžasne ). Na skúšanie profesií, čím budem, keď vyrastiem... Na večerníček, po ktorom som musela ísť spať. Na rozprávku z diapozitívov premietanú na stene s textom čítajúcim z knižky...   

Som šťastná, že môžem zaspomínať na kúpanie v potoku, aj na bágroviskách ( cestou rástli žlté ringloty a chutili výborne ). Na sánkovanie v zime na lúke. Kto to „dal“ až odvysielača až po cestu pod Vŕškom bol macher.  Nezabudnem na moje vysedávanie na studni, ktorá má dnes už omnoho krajšiu podobu.

Keď poviem mojim deťom, ako vtedy bolo – kukajú na mňa a neveria... Že boli dva televízne kanály v čiernobielej kvalite a ja diaľkovým ovládaním, že farebnú TV mal len málokto a auto tiež. Že v celej dedine boli len dva telefóny a rodičia často nevedeli kde sme. Keď som si chcela s niekým písať, musela som ručne ( alebo na písacom stroji ) a list zaniesť na poštu, platiť známku a na odpoveď čakať aj niekoľko dní..... ( s mojim manželom sme si veru písali každý deň keď bol na vojne ). Nezabudnem na kamarátku Soňu, ktorá to v písaní listov so mnou ťahala tiež niekoľko rokov. Na jej darček v podobe bavlnkového náramku priateľstva. ( tiež ho mám dodnes )

Nezabudnem ani na kamarátstva, ktoré sa končili posmeškami, či vetou „Nehrám sa s Tebou“ a vyhodenou šiltovkou na strome.

Sú priateľstvá, ktoré vydržia. Sú tie, ktoré sa počas rokov a okolnosťami zmenia. Sú také, ktoré sa obnovia...

A my ... my máme aspoň načo spomínať .

P.S.: Najkrajšie spomienky sú tie, pri ktorých zistíš, že sa usmievaš.